Niekedy som si myslel, že ľudia milujú, keď im reklama vymýva mozgy. Dnes už viem, že normálni ľudia reklamu neznášajú. A keďže tí, ktorí reklamu robia, ju milujú, je jasné, že reklamní tvorcovia nie sú normálni. Z toho treba vychádzať. A z toho vychádzam vždy, keď sa ma niekto pýta, čo si myslím o tej-ktorej reklame. Čo si ja myslím, je nepodstatné. Dôležité je, čo si myslia tí, ktorým je určená. Tých sa spýtajte.
Spýtali sa raz legendárneho Wayna Gretzkeho, ako sa stal najlepším hokejistom na svete. „Korčuľujem tam, kde puk bude. Nie, kde je teraz.“ Óóó, aké jednoduché, poviete si. Ale presne také jednoduché to naozaj je. Stačí vedieť, kde bude puk. Hokejista, keď chce vedieť, kde bude puk, tak sa naň nepozerá. Lebo puk mu to aj tak nepovie. Hokejista sa preto snaží pozerať najmä do hláv spoluhráčov a protihráčov. Tam je ukrytá najbližšia budúcnosť.
V marketingu a reklame je to veľmi podobné. Keď chcete byť najlepší na svete, treba len vedieť, „kde bude puk“, a korčuľovať tam skôr ako ostatní. Kľúčovú úlohu pritom hrá empatia. Schopnosť vcítiť sa do pocitov iných ľudí a porozumieť ich skrytým motiváciám. Každému v reklame, kto sa ma spýta, radím, aby trénoval najmä svoju empatiu a intuíciu. Aby nezabíjal čas pozeraním a komentovaním cudzích reklám, lebo z toho sa o emóciách a pohnútkach normálnych ľudí nenaučí nič. Často na prednáškach hovorievam, že jeúplne nepodstatné, čo si o konkrétnych reklamách myslia ľudia z reklamy. Ich názory na reklamu sú asi také dôležité ako názory lekárov na choroby. Hlavnou úlohou lekárov nie je choroby komentovať, ale ich liečiť. A či sa im to podarilo, nemajú hodnotiť lekári, ale pacienti.
Tých sa treba spýtať, ako sa cítia. Oni sú jediní dôležití. Veď to v konečnom dôsledku platia.
A prečo sa tento text volá Zabite ma, ale neviem? Zabite ma, ale neviem! :-))
S pozdravom, všetko je inak!
